Na Slovensku som spozorovala rozkošný jav. Keď sa zoznamujem s novými ľuďmi a príde reč na to, aká je moja národnosť, moji diskusní partneri začnú aplikovať krkolomné opisné jazykové útvary. Mám silné podozrenie, že tie komplikované formulácie, ktorými mi chcú ľudia vyjadriť ústretovosť, manévrujú, aby nemuseli vysloviť slovo Maďar. „Radi chodíme oooo, do tých vašich končín, máme tam obľúbenú reštauráciu.“ „Mám kamarátku, ktorá tiež rozpráva po.. mmmm, je tiež biliguálna.“ „Mám kamoša, s podobným pôvodom, ako Ty.“ Všetci títo slušní ľudia vedia to, čo môj stredný syn objavil len prednedávnom.
Sedíme v aute. Adamko stíši hlas. S úsmevom a s jemným prekvapením v hlase sa ma pýta: „Mama, vieš o tom, že slovo Maďar je nadávka? Na futbalovom ihrisku som počul, že niekto kričí: Čo si Maďar?“. „Myslím, že to nesmeroval na mňa. Bola to všeobecná nadávka.“ Smejeme sa. „Nuž, je to tak.“
Idem z práce. Už sa stmieva. Pri Malej Scéne príde ku mne podnapitý chlap a chce odo mňa peniaze. Zrýchlim krok, vyhýbam sa očnému kontaktu a potichu hovorím: „Prepáčte, nie.“ Nasleduje dlhý výpočet nie veľmi lichotivých prídavných mien a následne „sprostý Maďar.“ Chvíľku rozmýšľam, či z tých dvoch slov mal šancu zachytiť prípadný maďarský prízvuk. Uzatváram si to v sebe, že nemohol. Veď ja nemám prízvuk. Nemalo to asi nič spoločné so mnou konkrétne. Len si zanadával. Je to komické, že analyzujem, či sa to vzťahuje na mňa alebo nie.
Jav, kedy označenie nejakej „nepopulárnej“ skupiny ľudí dostáva hanlivý podtón, nie je samozrejme ojedinelý. Národy žijúce vedľa seba, dokonca susedné obce si s obľubou rypnú jeden do druhého prostredníctvom štandardizovaných urážok. Niekedy sa to v danej spoločnosti rieši tak, že už je neslušné používať pôvodný výraz a vymyslí sa neutrálna verzia (Bürger mit Migrationshintergrund - občania s migračným pozadím v Nemecku, Afro-Američania je aktuálne akceptovateľný výraz v U.S.A.)
Ja osobne slovo Maďar a Maďarka kľudne používam. Takéto označenie je pre mňa úplne neutrálne. Napokon, to aj tak nie je o samotnom slove. Podstatná je myšlienka, ktorú k danému slovu priradíme v našej mysli. Keď je so slovom spojená negatívna myšlienka, potom to z tónu počuť. Identitu človeka aj tak nikdy neviete vyjadriť jediným výrazom. Keď poviem, že som Maďarka – to sa vôbec nevylučuje s tým, že Slovensko je moja vlasť a môj domov.
Pred pár rokmi som vo Vodiciach v Chorvátsku robila kapitánske skúšky a dopravný policajt predtým, ako ma otestoval, či poznám pravidlá dávania prednosti, si chcel vyjasniť, odkiaľ som. Bavil sa som mnou chorvátsky, „Slovenka – Slovensko“ som ja vysvetľovala po slovensky. Skúmal môj pas, a nesúhlasne kýval hlavou, že ja nie som „Slovenka“ – veď nie som zo Slovinska. Uzavrel to takto: „Slovačka“. To som teda tiež ja.
Povzbudzujem teda všetkých slušných ľudí, aby nemali obavu vysloviť výraz Maďar a Maďarka. Je dokonca veľmi oslobodzujúce počuť na stretnutí, kde sa schádzame zo všetkých kútov Slovenska a organizátor zahlási: „Maďarské krídlo už dorazilo, Východniari volali, že tu budú o päť minúť. Vieme začať načas.“