Písal sa rok 2004. Syn mal 4 roky a boli sme pravidelnými návštevníkmi nefrologickej ambulancie v nemocnici na Antolskej. Netúžila som poznať, že existuje lekárska špecializácia na obličky, ale nemala som na výber. Čakala nás séria nepríjemných vyšetrení. Vedela som, že nás čaká možno niekoľkoročný liečebný proces. Aby som utíšila svoj strach o syna, v hlave som si pripomínala slová našej pediatričky, že to čo riešime, je liečiteľná záležitosť. Hneď na druhej návšteve nás čakali odbery. Andráš pri odbere plakal a nariekal. Po maďarsky. Ja som sa ho snažila ukľudniť. Po maďarsky. Z pohľadov som videla, že to nie je dobre. Pani doktorka povýšeneckým hlasom skonštatovala, že dieťa nerozpráva po slovensky.
Po odbere mi dlho vysvetľovala, aké je dôležité naučiť sa po slovensky. Že mne, ako matke by malo záležať na integrácii môjho dieťaťa do spoločnosti. Ja som sa obhajovala. Mám v tom prax. Opakovala som dlhé roky cibrené a vylepšované odpovede. Niektoré frázy som sa naučila ešte od rodičov. Už aj oni ich mali dôkladne vyladené. Vysvetľovala som jej, že aj ja som sa naučila po slovensky. Pritom aj základnú školu v Podunajských Biskupiciach, aj gymnázium na Dunajskej ulici som absolvovala v maďarskom vyučovacom jazyku. Vysvetľovala som, že s takýmto vzdelaním som bola schopná vyštudovať univerzitu v slovenčine. Vysvetľovala som, že aj moje dieťa bude vedieť po slovensky na veľmi dobrej úrovni. A bude ovládať aj iné jazyky. Cítila som, že to celé obhajovanie sa je zúfalé. V tej nefrologickej ambulancii mi to celé prišlo až morbídne a ja som si uvedomila jednu vec: „Pani doktorka, ja v tejto krajine žijem celý svoj život ako národnostná menšina. Verte mi, že ja veľmi dobre viem, čo je to integrácia. A nepotrebujem poučovanie od niekoho, kto o tom nič nevie.“ Nevyslovila som to nahlas. Ale už som v tom mala jasno.
Pochopiť dynamiku vzťahov medzi Maďarmi a Slovákmi je moja celoživotná téma. Dotýka sa to totiž mojej základnej identity. Kto som? Čo je pre mňa dôležité? Čo o tom poviem svojim deťom? Je to veľká téma celej maďarskej komunity na Slovensku. Zvyknem o tom viesť vášnivé debaty s Maďarmi, aj so Slovákmi. V tom procese som sa snažila porozumieť pohľadu Slovákov, vytvoriť si vlastný názor na kolektívne presvedčenia Maďarov a dokonca pomenovať niektoré javy aj cez interkulturálne dimenzie.
Niekoľko rokov si hovorím, že keď budem mať odvahu, napíšem o tom blog. Nazbierala som odvahu. Píšem ho vo viere, že Vy, Slováci, čo čítate tieto riadky, skúsite skutočne vypočuť pohľad Maďarky na tému predsudkov, nálepiek, dvojjazyčnosti a integrácie.
„To, s čím ty žiješ, je STIGMA.“ – hovorí mi kolega z asociácie koučov, uznávaný psychoterapeut potom, ako si pozorne vypočuje niekoľko mojich príbehov o tom, aké je byť Maďarkou na Slovensku. Odvtedy veľa rozmýšľam o stigmatizácii rôznych skupín ľudí na svete. Môžem povedať, že ja mám šťastie. Keď nechcem, moja stigma ani nie je viditeľná. Som vzdelaná, biela, vydatá, mám deti, rozprávam štyrmi jazykmi, moja slovenčina je výborná. Spĺňam všetko, čo naša kultúra odo mňa očakáva. A predsa tá moja stigma existuje.
„Som ja normálna? Písať blog na slovenskom fóre Slovákom o tom, aké to je byť Maďarkou na Slovensku?“ – pýtam sa kamarátov Slovákov. „Napíš to. Ty k tomu máš čo povedať!“ - hovorí mi kolega.
„Znesiem ten „shitstorm“ čo schytám v komentároch?“ – kladiem si otázku. Odpoveď je jasná. Som pripravená. Neverím, že existuje útočný komentár, ktorý ešte nepoznám.
Posledné roky som od veľa Slovákov žiadala podporu a pochopenie v procese, kedy sa moji traja synovia učili slovensky. Veľmi som si priala, aby oni nepoznali pocit, že nie je OK to, akí sú. A dostalo sa nám veľa podpory, od známych aj neznámych ľudí. Verím preto, že sa v roku 2017 dá diskutovať o téme predsudkov. Bez predsudkov.
